Úvod

​

Návrh kultúrneho domu vychádza z bezprostredného kontextu artikulárneho kostola v Kežmarku – výnimočnej drevenej stavby na štvorcovom pôdoryse, v ktorej jednoduchý konštrukčný princíp umožňuje vznik veľkorysého vnútorného priestoru. Práve táto schopnosť vytvoriť veľký objem prostredníctvom elementárnych prostriedkov, spolu s drsnými klimatickými podmienkami tatranského regiónu, tvorí základné východisko návrhu.

​

Po redukcii programu o duplicitné funkcie je objekt koncipovaný ako kompaktný celok s pôdorysom približne 50 × 50 m. Pôvodne uvažované riešenie založené na skeletovej konštrukcii a typizácii prvkov síce umožňovalo racionálnu výstavbu, no v danom prostredí pôsobilo príliš abstraktne a nedokázalo adekvátne reagovať na miestne klimatické podmienky. Tento prístup bol preto opustený.

​

Návrh sa následne opiera o princíp lomenicovej strešnej štruktúry, známej z historického prostredia Spišskej Soboty. Sústava rovnobežných sedlových striech umožňuje prekryť rozsiahly pôdorys pri zachovaní mierky a zároveň účinne reaguje na zrážkové zaťaženie. Strecha tu nevystupuje ako formálny prvok, ale ako prirodzený dôsledok konštrukcie, klímy a mierky.

 

Týmto spôsobom sa spája voľnosť pôdorysného riešenia s disciplinovaným rezom. Výsledkom je objekt s archetypálnym, mimočasovým charakterom, ktorý je schopný prirodzene nadviazať na miesto. Návrh zároveň predstavuje vedomé opustenie princípu plochej strechy v horskom prostredí a hľadanie formy primeranej miestnym podmienkam.

 

Urbanistické riešenie

​

Theatrum Mundi je situované v centrálnej polohe novonavrhovaného Karpatského parku. Architektúra je tu chápaná ako priestor stretu človeka, krajiny a kultúry – ako javisko každodenného života aj spoločenského diania. Objekt a park sú komponované ako jeden celok, ktorý prepája prírodný kontext s mestskou štruktúrou a vytvára nové kultúrne ťažisko mesta.

​

Priestorové usporiadanie vychádza z historických osí artikulárneho kostola, ktoré formovali orientáciu okolitých stavieb. Návrh na túto geometriu nadväzuje a rozvíja ju v mierke krajiny – hlavné osi parku pokračujú v smere krížového pôdorysu kostola a zachovávajú tak vizuálnu aj významovú kontinuitu miesta. Kompozícia zostáva pokojná a čitateľná.

​

V centre územia vzniká nové štvorcové námestie, ktoré sa stáva hlavným verejným priestorom mesta. Je vymedzené existujúcimi sakrálnymi objektmi a doplnené kultúrnym domom na juhovýchodnej strane. Spolu vytvárajú jednotné mestské javisko – priestor stretávania, reprezentácie a každodenného používania.

​

Pôvodne uvažovaná poloha objektu na mieste bývalého internátu sa ukázala ako urbanisticky nevýrazná. Presunutie stavby na hranicu námestia a parku umožnilo vytvoriť jasnejšie vzťahy medzi mestom a krajinou a posilniť význam miesta ako kultúrno-duchovného centra.

 

Architektonické riešenie

​

Návrh pracuje s kompaktnou, hlbokou dispozíciou, ktorú prijíma ako východisko. Hĺbka tu nepredstavuje problém, ale mieru rozsahu. Svetlo, vzduch a tepelný režim sú do objektu privádzané prostredníctvom výškového členenia strešnej krajiny, čím sa základné environmentálne požiadavky riešia tvarom, nie dodatočnými technológiami.

​

Konštrukčné usporiadanie vychádza z pravidelnej siete 8,1 × 8,1 m. Tento modul nie je abstraktný – je odvodený z miestnej stavebnej skúsenosti, konkrétne zo šírky tradičných striech v Spišskej Sobote. Slúži nielen ako konštrukčný nástroj, ale aj ako mierka, ktorá udržiava stavbu v rámci pochopiteľného.

​

Hmotové riešenie je vrstvené. Po obvode sa nachádza sústava nižších pultových striech, ktoré zabezpečujú ochranu a prechod medzi interiérom a exteriérom. Nad nimi sa dvíha hlavná hmota sály prekrytá lomenicovou strechou so štítmi orientovanými kolmo na námestie, v súlade s miestnou tradíciou. Orientácia sály a orientácia strešnej konštrukcie sa tak čiastočne rozchádzajú, čím vzniká jemné napätie medzi vnútornou organizáciou a vonkajším výrazom.

​

Dispozícia je členená do troch základných pásov: vstupného priestoru pre návštevníkov, centrálnej sály a zázemia pre účinkujúcich. Komunikácia prebieha po obvode sály, čím zostáva jej vnútorný priestor sústredený a nerušený.

​

Takéto usporiadanie umožňuje, aby každý priestor mal prístup k prirodzenému svetlu a vetraniu. Stavba tak reaguje na podnebie svojou podstatou, nie dodatočnými vrstvami. Ide o pokračovanie miestnych princípov práce s vodou, tieňom a ochranou v rámci súčasnej architektúry.

​

Fasáda orientovaná do námestia je otvorená a tienená sústavou vertikálnych drevených prvkov. Vnímanie objektu sa mení podľa uhla pohľadu a dennej doby; v nočných hodinách sa hmota mení na zdroj svetla. Výraz stavby zostáva zdržanlivý, s dôrazom na celkovú siluetu a atmosféru.

 

Konštrukcia je priznaná a materiály sú použité v ich prirodzenej podobe: drevo, betón, kameň a omietnuté murivo. Ich kombinácia vychádza z miestnej tradície aj súčasných možností. Technické zariadenia sú integrované do strešnej krajiny tak, aby nenarúšali čitateľnosť konštrukcie.

​

Architektúra nevychádza z nadbytku, ale z potreby. Každý prvok má svoje opodstatnenie a prispieva k celku. Výsledná monumentalita nie je cieľom, ale dôsledkom presnosti, mierky a opakovania.

 

Karpatský park

​

Karpatský park je koncipovaný ako prepojený systém, v ktorom sa geometrický poriadok stretáva s prirodzeným vývojom vegetácie. Stromy sú vysádzané v pravidelnom rastri 12 × 12 m, ktorý vytvára čitateľnú štruktúru a zároveň ponecháva dostatok priestoru pre rast.

 

Druhová skladba vychádza z pôvodných drevín regiónu. Základ tvoria buk a lipa, doplnené o jedľu ako výškový akcent a javor s hrabom pre sezónnu variabilitu. Podrast je navrhnutý ako vrstvený ekosystém, ktorý stabilizuje pôdu, zadržiava vodu a zlepšuje mikroklímu.

 

Park tak nepredstavuje len kompozičný rámec, ale aktívnu súčasť prostredia, ktorá spolu s architektúrou vytvára funkčný a udržateľný celok.

​​

​

Koláže:

Ferdinand Katona, Pohľad na Vysoké Tatry, 1901–1950

​​